Nikefor III.
| Nikefor III. Botaneiates | |
| byzantský cisár v rokoch 1078 až 1081 | |
.jpg) detail tváre Nikefora III. z iluminácie scény svätého Jána Zlatoústeho a Nikefora III v zbierke homílií o Panne Márii, rukopis Paris. Coislin. 79, 1078 až 1081, dnes Bibliothèque Nationale, Paríž | |
| Panovanie | |
|---|---|
| Dynastia | Botaneiovci |
| Panovanie | 7. január 1078 až 1. apríl 1081 |
| Korunovácia | 3. apríl 1078 |
| Predchodca | Michal VII. |
| Nástupca | Alexios I. Komnénos |
| Biografické údaje | |
| Pôvodné meno | byzant. Νικηφόρος Βοτανειάτης – Nikéforos Botaneiates lat. Nicephorus Botaniates[1] |
| Narodenie | okolo 1002 Lampe, Frýgia |
| Úmrtie | 10. december 1081 (78 – 79 rokov) Konštantínopol, Byzantská ríša |
| Vierovyznanie | pravoslávie |
| Rodina | |
| Manželka |
Vevdene Mária Alanská |
| Otec | Michaél Botaneiates |
| Odkazy | |
 | Nikefor III. (multimediálne súbory na commons) |
Nikefor III. Botaneiates (byzant. Νικηφόρος Βοτανειάτης – Nikéforos Botaneiates; * okolo 1002, Lampe, Frýgia – † 10. december 1081, Konštantínopol) bol byzantský cisár v rokoch 1078 až 1081.[2][1]
Pochádzal z významnej maloázijskej rodiny arménskeho pôvodu, patriacej k provinčnej vojenskej aristokracii. Na cisársky trón sa dostal počas hlbokej vnútropolitickej a vojenskej krízy Byzantskej ríše. Býva považovaný za slabého vládcu.[3] Jeho vládu sprevádzali povstania vojenských veliteľov, postup Seldžukov v Malej Ázii a hrozba normanského útoku. V apríli 1081 ho zosadil Alexios I. Komnenos.[2]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Pôvod a rodina
[upraviť | upraviť zdroj]Rod Botaneiovcov je v prameňoch doložený od 6. storočia. Historik Michaél Attaleiates, ktorý mal blízko k cisárskemu dvoru, odvodzoval jeho pôvod od starorímskeho rodu Fabiovcov. Naproti tomu historik a filozof Michaél Psellos, patriaci k odporcom Nikefora III., písal o jeho skromnom pôvode a o vzostupe až počas vlády cisára Michala VII. Duku. Obe tvrdenia sa pokladajú za zveličené.[2] Bol tiež pokrvne spriaznený s Fókovcami.[1][4]
Prvým členom rodiny Botaneiovcov, ktorý získal vysokú funkciu, bol Nikeforov starý otec Nikéforos. Na prelome 10. a 11. storočia pôsobil počas vlády cisára Bazila II. Bulharobijcu ako vrchný vojenský veliteľ. Jeho syn Michaél (Michal), Nikeforov otec, dosiahol hodnosť stratéga a začiatkom 11. storočia velil vojskám v Solúne a Abasgii. V 11. storočí vlastnili Botaneiovci majetky vo Frýgii.[2]
Medzi ďalších členov rodiny patril Nikeforov vnuk Michaél (Michal), ktorý bol zasnúbený s dcérou Manuela Komnéna, mladšieho brata neskoršieho cisára Alexia I. Komnéna.[2]
Vojenská kariéra
[upraviť | upraviť zdroj].png)
Podobne ako ostatní príslušníci jeho rodiny vstúpil Nikefor do vojenskej služby. Počas vlády cisára Konštantína IX. Monomacha v rokoch 1042 až 1055 už velil oddielom byzantského vojska. V roku 1057 sa aktívne zapojil do vojenského povstania neskoršieho cisára Izáka I. Komnéna. Výsledkom povstania bolo zosadenie cisára Michala VI. a dočasné prevzatie moci vojenskou aristokraciou.[2]
V roku 1064 Nikefor spolu s Basileiom (Bazilom) Apokaukom bránil dunajskú hranicu pred vpádom oguzských Turkov. Byzantské vojsko však utrpelo porážku a Nikefor padol do zajatia. Po vstupe Oguzov na Balkán sa medzi nimi rozšírila epidémia. Boli preto prinútení ustúpiť a prepustili všetkých zajatcov vrátane Nikefora.[2]
Po smrti cisára Konštantína X. Duku v roku 1067 sa na konštantínopolskom dvore uvažovalo o sobáši Nikefora s ovdovenou cisárovnou Eudokiou Makrembolitissou. Cisárovná však dala prednosť Romanovi IV. Diogenovi, ktorý sa 1. januára 1068 stal jej manželom a cisárom. Počas Romanovej vlády musel Nikefor opustiť vojenskú službu a žil na svojich maloázijských majetkoch.[2]
Vzbura proti Michalovi VII.
[upraviť | upraviť zdroj].png)
Po porážke Byzantíncov v bitke pri Mantzikerte (1071) a zajatí Romana IV. Diogena sa Nikefor vrátil na cisársky dvor. Cisár Michal VII. Dukas ho vymenoval za stratéga témy Anatolikon. Nikefor nedokázal zvrátiť nepriaznivú situáciu v Malej Ázii. V rokoch 1072 až 1077 viedol niekoľko obranných výprav, pre nedostatok vojenských síl však Byzantínci stratili rozsiahle maloázijské územia. Situácia v Byzancii sa zhoršila a v spoločnosti začal vládnuť nepokoj. To využila aristokracia. V októbri 1077 Nikefor povstal proti Michalovi VII., uzavrel spojenectvo so Seldžukmi a začal postupovať so svojím vojskom smerom ku Konštantínopolu. Súčasne vypuklo na Balkáne povstanie duka Nikéfora Bryennia. Obaja povstalci však navzájom nespolupracovali.[2]
Začiatkom roka 1078 Nikefor obsadil Nikaiu a prenikol k Chalkedónu. Dňa 24. marca bol vyhlásený za cisára. V Konštantínopole sa 31. marca uskutočnil palácový prevrat. Rod Dukovcov, ktorý sa obával Bryenniovcov, sa rozhodol dohodnúť s Nikeforom a ponúkol mu cisársky trón. Pod tlakom svojej rodiny Michal VII. abdikoval v prospech svojho brata Konštantína a vstúpil do kláštora. Nikefor vstúpil 3. apríla 1078 do Konštantínopola a začal rokovania s Dukovcami. Cisársku vládu prevzal pod podmienkou, že Konštantín Dukas, syn Michala VII., si zachová postavenie spolucisára a následníka trónu. Nikefor bol 2. júla 1078 korunovaný v chráme Hagia Sofia.[2][4]
Vláda
[upraviť | upraviť zdroj]
Ako cisár zostal Nikefor do značnej miery závislý od rodu Dukovcov a nestal sa úplne samostatným panovníkom. Vnútorné aj zahraničnopolitické postavenie Byzantskej ríše zostávalo počas jeho vlády nestabilné. V roku 1078 si udržal moc vďaka víťazstvu Alexia Komnéna, spojenca a príbuzného Dukovcov, nad Nikéforom Bryenniom. Mnohí príslušníci významných byzantských rodov a velitelia provinciálnych tém však Nikeforovu vládu neuznávali. V Kilíkii a severnej Sýrii niekoľkí arménski vojenskí velitelia vyhlásili nezávislosť od ríše a začali vytvárať vlastné kniežatstvá.[2]
V rokoch 1078 až 1079 pokračoval Alexios Komnénos v bojoch proti povstaniam na Balkáne. Porazil dyrrhachijského duka Nikéfora Basilakia a takisto Konštantína Duku, brata bývalého cisára Michala VII. Zajatí Nikéforos Bryennios a Nikéforos Basilakios boli na cisárov rozkaz oslepení. Nikéforitzes, bývalý vedúci predstaviteľ vlády Michala VII., bol zavraždený vo väzení.[2]
Koncom roka 1080 vypuklo povstanie maloázijského stratéga Nikéfora Melisséna, ktoré už cisár nedokázal potlačiť. V tom istom roku vyhlásil normanský vojvoda Róbert Guiscard vojnu Byzantskej ríši. Ako zámienku použil ochranu nárokov Konštantína Duku, ktorý bol predtým zasnúbený s jeho dcérou Helenou. Nikefor nepodnikol pokus o opätovné dobytie Malej Ázie od Seldžukov. Začiatkom roka 1081 Seldžuci obsadili Kyzikos na južnom pobreží Marmarského mora, čím vznikla bezprostredná hrozba námorného útoku na Konštantínopol. Cisár začal pripravovať výpravu proti Seldžukom a velením vojska poveril Alexia Komnéna.[2]
Manželstvá a nástupníctvo
[upraviť | upraviť zdroj]Krátko pred Nikeforovým nástupom na trón zomrela jeho druhá manželka. V snahe posilniť svoje postavenie sa Nikefor vrátil k plánu uzavrieť manželstvo s Eudokiou Makrembolitissou. Rod Dukovcov však proti tomuto sobášu vystúpil. Na podnet kaisara Ióanna (Jána) Duku sa Nikefor nakoniec približne v roku 1079 oženil s Máriou Alanskou, manželkou zosadeného cisára Michala VII. Tým si zároveň adoptoval jej syna a svojho spolucisára Konštantína Duku.[2]
Nikefor plánoval vyhlásiť za spolucisára aj svojho synovca Nikéfora Synadena. Pod tlakom Dukovcov však od tohto zámeru ustúpil. Správu bežných štátnych záležitostí zveroval prepustencom Borilovi a Germanovi, čo vyvolávalo nevôľu aristokracie.[2][4]
Mecenášstvo
[upraviť | upraviť zdroj]Nikefor sa venoval aj podpore cirkevných a kultúrnych ustanovizní. Z jeho prostriedkov bol prestavaný konštantínopolský Kláštor Bohorodičky Peribleptos. Jeho podporu požíval historik Michaél Attaleiates, ktorý mu venoval svoje historické dielo.
Približne v roku 1079 vznikol na cisárovu objednávku reprezentačný rukopis obsahujúci zbierku kázní Jána Zlatoústeho, dnes uložený v Paríži pod signatúrou Paris. Coislin. 79. V rukopise sa zachovali tri miniatúry, na ktorých sú Nikefor a Mária Alanská vyobrazení spolu s Jánom Zlatoústym a archanjelom Michalom v sprievode dvoranov. Nikefor je na miniatúrach zobrazený mladší, než bol v čase ich vzniku. Je možné, že nápis s Nikeforovým menom mohol byť doplnený dodatočne, pričom rukopis mohol byť pôvodne určený cisárovi Michalovi VII.[2][4]
Zosadenie a smrť
[upraviť | upraviť zdroj]
Vo februári 1081 sa v okolí Konštantínopola sústreďovali vojská určené na výpravu proti Seldžukom. Medzi vojenskými veliteľmi sa však šírila nedôvera voči Nikeforovi a nespokojnosť s jeho vládou. K jeho odporcom patrili kaisar Ióannes (Ján) Dukas, Geórgios (Juraj) Palaiologos, Gregórios (Gregor) Pakurianos a Humbertopulos. V tejto situácii vznikol plán nového prevratu. Ján Dukas tajne ponúkol Alexiovi Komnénovi cisársky trón. Alexios spolu so svojím bratom Izákom urýchlene opustil Konštantínopol a 14. februára 1081 bol v pevnosti Tzouroulos, dnešnom Çorlu v Turecku, vyhlásený za cisára.[2]
Nikefor nedokázal prevratu účinne odporovať. Dňa 1. apríla 1081 vstúpilo Alexiovo vojsko do Konštantínopola. Nikefor 4. apríla abdikoval a prijal mníšsky postrih v Kláštore Bohorodičky Peribleptos. V tomto kláštore 10. decembra 1081 zomrel. Jeho nástupcom sa stal Alexios I. Komnénos. Ten prevzal ríšu oslabenú vnútornými konfliktmi, povstaniami vojenských veliteľov, seldžuckou expanziou v Malej Ázii a hroziacim normanským útokom.[2][4]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- 1 2 3 SALAMON, Maciej. Nikefor III Botaniata. In: Encyklopedia kultury bizantyńskiej. Ed. Oktawiusz Jurewicz. Warszawa : Wydawnictwa Uniwersytetu Warszawskiego, 2002. ISBN 83-235-0011-8. S. 372.
- 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 POPOV, I. N. NIKIFOR III VOTANIAT. In: Pravoslavnaja enciklopedija. Tom. 49. Nepein – Nikodim. Moskva : Cerkovo-naučnyj centr „Pravoslavnaja enciklopedija“, 2018. [cit. 2026-08-06]. Dostupné online. ISBN 978-5-89572-056-1. S. 647 – 648.
- ↑ Nikeforos III. Botaneiates. In: VAVŘÍNEK, Vladimír; BALCÁREK, Petr. Encyklopedie Byzance. Praha : Libri; Slovanský ústav AV ČR, 2011. (Práce Slovanského ústavu AV ČR. Nová řada; zv. 33.) ISBN 978-80-7277-485-2, 978-80-86420-43-1. S. 350.
- 1 2 3 4 5 BRAND, Charles M.; CUTLER, Anthony. NIKEPHOROS III BOTANEIATES. In: The Oxford Dictionary of Byzantium. Ed. Alexander P. Kazhdan. New York : Oxford University Press, 1991. Dostupné online. ISBN 0-19-504652-8. S. 1479.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]- Commons ponúka multimediálne súbory na tému Nikefor III.